Je neskoro večer. Ťahám za sebou unavené nohy zo zastávky autobusu pár sto metrov na svoju ubytovňu. Tma a jesenná hmla nepridávajú na nálade. Ani predstava izby na ubytovni. Síce čistá, ale prefajčená a ľudsky chladná. Od kedy je tá ubytovňa ubytovňou, som asi jediný nefajčiar čo do nej vkročil.
Prechádzam zamyslene okolo tmavého nenápadného sivého domčeka, keď mi do cesty vkročí reklamné áčko. Kozel 11˚. A majú tam aj WI FI zónu. Je rozhodnuté. Zapadnutá putika na periférii Prahy kde turisti a ani noblesnejší Pražáci nezavítajú. Veď viete. Taká krčmička s domácou atmosférou, kde si všetci tykajú s krčmárom. Hrajú šipky alebo spoločne pozerajú hokej. Kde mi nevadia ani oblaky dymu. Nejak tam patria a zrazu mi aj fajčenie prestáva smrdieť. Aj na tej tvrdej drevenej lavici sa sedí pohodlne a príjemne.
Konečne. Pohár piva s krásnou bielou penou a tá elegantná horkastá chuť. Žiadny šampus. Ani koňak. Pivo. Výborné pivo. Krčmár sa vyzná. Pivo nestačí dobre uvariť. To je len polovica. Pivo treba aj dobre načapovať. Udržiavať pípu v dobrom stave. To je tá druhá polovica.
Slané lupienky? Áno. Dám si. Pomyslím si, že slané by som nemal. Ale viete. Poznáte to o tom zakázanom ovocí. To nie sú lupienky z obchodu v ochrannej atmosfére nafukujúcej prehnane veľký strieborný obal, aby nebolo vidno, že vo veľkom obale je tých lupienkov oveľa menej, akoby človek hádal. Tieto lupienky sú v priehľadnom celofáne natesno. Vypadajú akoby si ich človek vysmažil sám vo svojej fritéze. Aj tak chutia. Žiadna veľkopriemyselná výroba.
Už dávno mi tak pivo nepadlo dobre. S každým dúškom ostáva na pohári ďalší krúžok a do tela sa mi rozlieva príjemný relax. Dám si ešte jedno. Svoj prázdny pohár položím na pult. Ušetrím krčmárovi námahu so zbieraním špinavých pohárov. Zaplatím a chvíľu čakám kým mi načapuje.
Zrazu si uvedomujem, že krčmár čapuje do môjho pohára bez umytia. Som v šoku. Ani som nezareagoval keď pohár iskrivého piva s nádhernou penou postavil predo mňa. Ucítil som šok. Ale nie taký pohoršujúci. Skôr prekvapujúci. Nečakal som také barbarstvo. O to menej som čakal, že necítim to oprávnené pohoršenie. Skôr sa zrazu cítim ako domáci. Akoby som zrazu patril medzi tých, čo majú výsadu tykať si s krčmárom. Akoby som mal výsadu mať vo svojej krčme svoj pohár do ktorého krčmár nenačapuje pivo nikomu inému.
Prebehol som pohľadom po pohároch pripravených na použitie. Všetky sú vzorovo čisté. Aj ten môj bol pred prvým načapovaním vzorovo čistý. Hlavou mi prebehlo, že aj doma by som si predsa pivo dolieval do toho istého pohára. Načo sa rozčuľovať a kaziť si večer. Rezignoval som a znovu som si vychutnal aj druhé pivo rovnako ako to prvé. Aj s tými zakázanými slanými lupienkami.
